Z Ďumbiera na Chopok – hrebeňom Nízkych Tatier

Výstup na Ďumbier – po hrebeni na Chopok a dole ma lákal už pekne dlhú dobu, najmä v lete, no voľno a pekné počasie sa nedalo zosúladiť…až doteraz. Minulotýždňové počasie hlásalo hriech nevybehnúť niekde na kopec – v dolinách hmly a zima – na horách slnečno, priam až horúco vzhľadom na to, že je Február.

V poobedných hodinách sme zaparkovali auto pred chatou „Trangoška“ a za necelé dve hodiny sa ocitli na chate M.R. Štefánika pod Ďumbierom. Cestou sme stretli od skialpinostov, turistov, lopáristov (na chate predávajú lopáre – v prípade ak sa vám nechce ničiť si kolená cestou dolu)…až po jedincov v poltopánkach, či  obuvi pripomínajúcej tenisky. V niektorých momentoch sme čumeli s otvorenou hubou, na čo sa vlastne obťažujeme nosiť so sebou mačky.

Na chate sme sa ubytovali pred západom slnka. Izbu sme zdieľali s ďalšími piatimi ľuďmi a ja som si len potvrdila, prečo nespávame počas našich tripov v hosteloch. Síce som veľmi skromný človek, no zobudí ma aj to najjemnejšie šuchnutie. A od dospelých turistov by som tiež čakala viac rešpektu…Tým, nechcem povedať, že to bolo moje posledné spanie na turistickej chate.

IMG_0486.jpg IMG_0482.jpg IMG_0497.jpg IMG_0503.jpg IMG_0513.jpg IMG_0538.jpg

Pred raňajkami som mala v pláne pozrieť si východ slnka. Bolo niečo pred siedmou hodinou a ja som naobliekaná čakala studenú facku ranného februára na horách. Miesto toho som ostala pred dverami stáť ako obarená, pretože vonku bolo takmer teplejšie ako vnútri.

IMG_0558.jpg IMG_0556.jpg IMG_0549.jpg IMG_0564.jpg

Po raňajkách v zložení tri párky, chleba a geniálny bylinkový nosičský čaj, som pred chatou nahodila mačky (také malé turistické), lebo istota je guľomet, a gúľať sa z toho kopčiska menom Ďumbier smerom dole, by som veru nechcela.

Za hodinku sme stáli víťazoslávne pri vrcholovom kríži a kochali sa modrou oblohou a bezchybným výhľadom na Vysoké Tatry, či hrebeň Nízkych. Moja pozornosť sa upriamila na hľadanie kamzíkov. Nepamätám si, či som niekedy nejakého videla – ak nepočítam toho čo som videla z lanovky vo Švajčiarsku. Keď už som sklamane zvesila hlavu, zrazu sa z poza kosodreviny na chodníku predo mnou objavila terén koza. Asi 30 sekúnd tam nehybne stála, na vzdialenosť pár metrov a nechápavo sme na seba pozerali. Ten moment som si úplne užila. Neskôr mi to nedalo, a vybrala som aj foťák v nádeji, že ešte nejaké stretneme.

IMG_0572.jpg IMG_0586.jpg IMG_0596.jpg IMG_0601.jpg IMG_0599.jpg

Čím viac sme sa blížili k Chopku, pribúdali turisti plus skupiny tzv. lanovkových nadšencov, ktorí sa vyrojili ako školský výlet a ohromene pozerali kamoške na nohy s hlasným dedukovaním „ To sú mačky, že? Hej to budú mačky…hmm paličky, keby som vedela tak si ich vezmem…“ Nepochybný znak, že sme kúsok od kamennej hŕby zvanej Chopok. Dole sme to vzali strmhlav popri paliciach na zajazdovke, z čoho som samozrejme bola bez seba a začala frflať. Už som videla ako sa mi šmykne noha a letííííím až na začiatočnú stanicu kabínkovej lanovky. Našťastie sme to bravúrne zvládli a celodennú prechádzku absolvovali za 5 a pol hodiny.

Pošli ďalej

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *