jeruzalem izrael

Okolo Izraela za šesť dní

Priateľ mal ísť na týždňovú pracovnú cestu do Tel Avivu a pár dni pred odchodom sa ma spýtal, či by som nechcela ísť s ním. Nikdy predtým som ho nesprevádzala a Izrael nebol zrovna na zozname krajín, ktoré musím nutne počas života navštíviť.
Napriek tomu som sa rozhodla, že sa pripojím. Kúpila som si letenku, ktorá už v tomto okamihu bola o polovicu lacnejšia, zarezervovala auto na letisku a začala študovať čo to v tom Izraeli okrem pohnutých dejín vlastne je.

Deň 1 – Herzliya

DSC_0324.JPG
Ubytovanie sme mali zabezpečené v hoteli v Herzliyi, čo je taký menší prímorský satelit severne od Tel Avivu. Osemdesiate roky boli v luxusnom hoteli cítiť na každom kroku – steny boli obložené hnedým mramorom a strop vo vstupnej hale stúpal do závratných výšok.

IMG_1589.jpg

Trochu rozpačité pocity vyvolávali zatuchnuté sauny a kuchár vyzerajúci ako masový vrah, ktorý každé ráno vychádzal z tmavej kuchyne aby pripravil praženicu. Vlastne celý Tel Aviv a okolie bolo veľmi podobné – zašlé alebo zchátrané budovy, podivné konštrukcie popri mori, ktoré ako keby vypadli z postapokaliptického sveta Falloutu.
Herzliya sa každopádne stala na tento týždeň našim útočiskom a mojou základňou.

Deň 2 – Caesarea -> Akvadukt -> Meggido -> Akko -> Tiberias (Galilejské more)
Druhý deň bol začiatkom mojej vegetariánskej diéty. Kvôli kóšer pravidlám pozostávali raňajky výhradne z ovocia, zeleniny, sladkostí a rýb. Šunku či mäso v akejkoľvek inej forme by ste hľadali márne. A nakoľko moje cestovateľské destinácie boli zväčša pomerne pánu bohu za chrbtom, musela som si vystačiť s jablkami a sladkosťami (aj tak som si väčšinou na jedlo spomenula až večer po príchode na hotel).

Priateľa som vyložila v offici v Raanane, ďaľšom Tel Avivskom satelite a vyrazila smerom na sever. Ako som rýchlo zistila, GPSka, ktorú som si požičala s autom očakávala vždy jeden presný transkript, takže ak som sa jej pokúsila nanútiť názov podobný alebo iný, hoc zaužívaný, len sa mi v tichosti vysmiala. A nakoľko som nemala mapu a bola mimo civilizácie, musela som pár miest vypustiť. Napriek tomu som za pár dní videla viac než by som si mohla priať.
Auto je inak na prepravu po Izraeli dokonalým dopravným prostriedok pokiaľ nechcete tráviť hodiny v autobuse. Auto sme si tiež požičiavali kvôli tomu, že priateľova cesta do officu by hromadnou dopravou vyšla namiesto siedmych minút hodinku a pol a najlacnejšia nebola tiež.

IMG_1607.jpg IMG_1619.jpg

Mojou úplne prvou zastávkou bola Caesarea. Začínam podozrievať svoju myseľ, že podvedome vyhľadáva staré rímske a grécke pamiatky kamkoľvek idem. Cesarea bola majestátna. Ale to sú nakoniec všetky.
Obdobne ako veľa ďalších objektov v Izreaeli, Cesareu, ktorá leží na pobreží blízko mestečka Hadera, postavil Herodes Veľký. A ako hovorí aj sprievodca, ktorého dostanete pri vstupe, celý park sa rozprestiera od rímskeho divadla na juhu až ku križiackemu mestu na severe. Medzi nimi sa nachádza byzantské námestie, Herodov amfiteáter, palác na útese (ktorý bol obzvlášť nádherný nakoľko dnes je už časť pod vodou), kúpele či pozostatky starých ulíc. Mala som dosť problém odtrhnúť sa odtiaľ. A to nielen preto, že mi nikto nepovedal, že automatická prevodovka musí byť v móde P, aby som mohla naštartovať auto. Nevadí. Nespanikárila som (skoro) a po pár pokusoch-omyloch nakoniec naskočil ukľudňujúci zvuk motora a mohla som pokračovať v ceste.

Kúsok od Cesarei je akvadukt, už mimo parku, a ľahko ho nájdete ak budete nasledovať charakteristické hnedé značky. Akvadukt kedysi prinášal vodu z umelej zásobarne vody, ktorá bola vybudovaná prehradením toku na Krokodílej rieke. Pozostatky sú tiež viditeľné pozdĺž diaľnice (teda aspoň tak som vydedukovala, nakoľko advadukt mal 5km a to čo som videla z auta sa až nápadne podobalo na pamiatku v Cesarei).

IMG_1639.jpg

Vo väčšine mojich fotiek sa ocitol nejaký zájazd v rovnošatách a v istom momente ma zastavil “otec Jonathan z Kene” a začal sa ma vypytovať veci. Myslela som, že začne o bohu, na čo by som asi nebola ten najvhodnejší subjekt, a tiež som dosť asociál, tak som mu v krátkosti povedala, čo všetko som už videla, aké je to tu krásne a popriala pekný trip skôr než by som konverzácii dala šancu rozviť sa ďalej.

Bola jedna poobede, čo znamenalo, že bol najvyší čas pohnúť sa, ak som chcela vidieť ďalšie miesto, Megiddo.

Od tohto okamihu sa krajina začala výrazne meniť – vyprahnutú nehostinnú zem vystriedali zelené a životom prekypujúce úseky. Prejdete cez hory až nakoniec dorazíte ku kopcu zvanom Tel Megiddo. Zaujímavé je, že kopec v skutočnosti nie je kopec, ale naozaj Tel (anglicky tell a slovensky snáď návršie), čiže vrch vytvorený generáciami ľudí, ktorý na tomto mieste žili a neustále ho prestavovali.

IMG_1644.jpg IMG_1661.jpg

“Králi prišli, bojovali; potom bojovali s kráľmi z Canaanu, v Taanachu pri vodách Meggida…”

Podľa kresťanskej tradície je Megiddo skutočné miesto Armageddonu, kde sa bude konať záverečný boj medzi dobrom a zlom. A niet divu, ľudia na tomto mieste bojovali celé tisícročia; naposledy počas prvej svetovej vojny.
Toto miesto ma veľmi nadchlo. Asi je to nejaký zvyk v Izraeli: na veľa miestach sa nachádzali železné sochy postavené na určitých miestach tak, aby nenásiľne dokresľovali historické udalosti. Napríklad: na jednej z fotiek je železný kôň. Teda skôr jeho obrys. Predstavte si, že ste na takmer prázdnej archeologickej lokalite, slnko intenzívne žiari, váš krk horí a dochádza vám voda. Krajina má hnedastý nádych a vy si práve čítate o slávnom plemene koňov z Megidda. Kráčate smerom hore k stajniam, ktoré boli kedysi plné a zrazu zbadáte hlavu koňa.
Mali ste niekedy pocit, že ste sa vrátili späť v čase? Alebo ste niekedy boli na mieste, ktoré vyzeralo tak povedome, že ste začínali veriť, že ste tam už niekedy boli?

Aj by som zabudla: určite musíte ísť dole do vodnej nádrže. Ak vás nenadchne spôsob akým ju vytvorili a skryli pred nepriateľmi, tak je to minimálne aspoň skvelé miesto, kde sa schladiť počas horúcich dní. Odtiaľ sú potom dve cesty: viac schodov (tá istá cesta, ktorou ste sem prišli) alebo menej schodov (opustíte lokalitu). Ak ste prišli na aute, tak odporúčam vynaložiť tú námahu a vyštverať späť všetkých 187 schodov (a môžem vás ubezpečiť, že vám to vyčerpá dosť many). Kratšia cesta je nudná pretože musíte Megiddo obísť okolo po asfaltke. Keďže som šla po schodoch, mohla som si aspoň ešte raz užiť celú lokalitu.
Zjedla som roztopený keksík a nasledovala autobus plný Američanov, ktorí práve tiež opúšťali Megiddo.

IMG_1684.jpg

Mala som dilemu či ísť do Nazarethu alebo do mesta Akko/Acre. Nazareth by tak trochu nabúral môj itinerár, tak som sa vybrala do Akka, kde som chcela vidieť staré mesto. No nakoľko funkcia ukazovateľa zaujímavostí na prenajatej GPSke bola značne orezaná, musela som sa spoľahnúť na lokálne značenie. Nanešťastie som čoskoro zistila, že jazdím v kruhu. Tak som sa rozhodla spraviť kompromis a nasledovať značky a zároveň smerovať k moru. Stále pre mňa ostáva veľkou záhadou prečo som zaparkovala šesť blokov od mora, no a keďže som mala v peňaženke len 4NIS a parkovací prístroj nerozprával žiadnym mne známym jazykom, dala som mu všetky peniaze a on mne lístok na hodinu. A tiež som si nezapísala, kde som parkovala, takže späť som sa vracala tou istou cestou.
Staré mesto som nenašla 🙁 Dostala som sa k veľkej pevnosti, ktorá, ako som sa neskôr dozvedela, bola prakticky vchodom do starého mesta. Čo už, nemôžem mať všetko. A ponaučenie? Buď sa naučiť zmieriť sa s faktom, že nie vždy všetko vychádza podľa plánu alebo sa nabuduce lepšie pripraviť.
Mojim ultimátnym cieľom boli Golanské výšiny, konkrétne Banias, prírodné pramene a archeologická lokalita. Nádherné miesto. Ničmenej, čoskoro som zistila, že GPSka akceptuje len veľmi špecifické transkripcie miest a POI veľmi dobre nefungovalo. Inými slovami, keďže som si nepamätala presnú lokáciu toho miesta, mohla som proste ísť na sever smerom ku Golanským výšinám a spoľahnúť sa na nejaké značky v správnom čase. No ale keďže sa už zvečerievalo, a lokalita je na spornom území, tak som sa nechcela náhodou ocitnúť trolujúc niekde kde by som nemusela.

IMG_1702.jpg

Napokon som vyrazila smerom k mestu Tiberias, ktoré leží na pobreží Galilejského mora, tiež známeho ako jazero Tiberias, strávila som tam nejakú tu chvíľu a vydala sa späť do Herzlyie. Jazero je najväčšie sladkovodné jazero v Izraeli a aj celé okolie je oveľa zelenšie, žiarivejšie a živšie. Táto časť krajiny je presným opakom suchého a mŕtveho juhu.

Miesto kde som ostala, bolo veľmi kľudné a tiché. Žiadni ľudia, Sýria na druhej strane jazera, odraz zapadajúceho slnka na vode.

Deň 3 – Apolónia -> Jeruzalem

Pôvodne som chcela iba oddychovať, pretože jazda po severe Izraela bola pomerne unavujúca. Ale potom som si uvedomila, že ležať celý deň na pláži by ma znudilo na smrť. Tak som vyložila priateľa v offici a zamierila do Apolónie, ktorá bola zhodou okolností len asi tri kilometre od nášho hotela. Zvláštne miesto. Najprv som si nebola 100% istá, či som dorazila do správnej destinácie, nakoľko nikde nebolo žiadne značenie o tomto mieste, len rampa a v zemi pás plný kovových hrotov. Pri vjazde na parkovisko si nie veľmi priateľsky vyzerajúca žena vypýtala poplatok za parkovanie, a to bola zároveň aj vstupenka. No stále nič čo by mi nejak napovedalo, že som v národnom parku. Len zopár toi-toiek. A tá úplne najdivnejšia vec – bola som sama. Dookola a v celom parku nebol absolútne nikto a park má teda naozaj obrovskú rozlohu.
Vzala som foťák, fľašu vody a pomaly objavovala veľmi pekné miesto. To že som bola sama bolo vskutku magické: žiadne hlučné deti navôkol, len zvuky vĺn lámajúcich sa o vysoké útesy a zvierat, ktoré tu žijú.
Z Herzlyie sem stačí nasledovať hnedé značky s nápisom Tel Arsuf/Apollonia. Povedala by som, že je to jedno z menej navštevovaných a známych miest v Izraeli, no i napriek tomu budete určite ohromení veľkosťou parku a pokojom, ktorý ponúka (aj keď možno len mimo sezóny).

IMG_1753.jpg

Podobne ako mnohé ďalšie mestá v Izraeli, Apolónia počas histórie rovnako slúžila ako útočisko rôznym národom: Feninčanom, Peržanom, Grékom či Rimanom. Dnes je známa najmä vďaka pozostatkom pevnosti z doby križiackych výprav. Ako vieme, Križiaci boli svojho času pomerne akční, cestovali po svete a dobývali mestá. Arsuf bolo jedným z nich. Až v 12. storočí križiakov porazili Mameluci, ktorí pre istotu mesto zničili, aby sa Križiaci už nikdy nevrátili.

Ako som spomínala vyššie, pôvodne som chcela deň stráviť pri mori. A ešte počas cesty smerom k východu som myslela na to, že sa vrátim na hotel. No nejaká nevysvetliteľná sila ma doposiaľ tlačila počas celého tripu. A tak som sa na záver dňa rozhodla ísť do Jeruzalemu.

Mala som trochu obavy po tom, čo som čítala o skúsenostiach ľudí, ktoré podporovali reči všetkých naokolo typu “nieeee, tam je to nebezpečné, ostaň doma…” Blablabla. A bola som prekvapená ako nič z toho čo som počula a čítala nebola pravda. Samozrejme, je to trochu iný svet od toho čo poznáme tu v Európe, ale stále, bezpečnosť je tu priorita číslo jeden.

Cesta z Tel Avivu je jednoduchá – proste nasledujte diaľnicu číslo 1 k Mŕtvemu moru a potom značky ukazujúce na staré mesto. Presne oproti Jaffskej bráne, ktorá je jednou z viacerých vedúcich do starého mesta, je nákupná pasáž Mamilla, pod ktorou je obrovské podzemné parkovisko. Ozbrojených mužov pred vchodmi sa nezľaknite, zjavne tu stoja len preto aby vás zmiatli (nemám šajnu čo presne bolo ich úlohou, ale mňa rozhodne zmiatli). Štyri hodiny parkovania ma vyšli na 18NIS, čo vôbec nie je zlé keď vezmete do úvahy ako pohodlne a rýchlo sa dostanete do starého mesta.

IMG_1766.jpg

A tak som prešla cez Jaffskú bránu a ani som sa nestihla zorientovať keď ma oslovil nejaký starší lokálny muž. Ako naivná a neskúsená turistka, cestujúca sama po prvý raz som si myslela, že sa len snaží byť milý. Haha. Záverom z prechádzky po starom Jeruzaleme je, že každý sa snaží niečo predať alebo z vás dostať peniaze iným spôsobom, či už je to rôzne vyberanie príspevkov alebo predajom charitatívnych náramkov.

Ničmenej, po tom, čo som odmietla jeho ponuku na sprevádzanie po meste, ponúkol, že mi ukáže najkrajší výhľad na Jeruzalem zo strechy hostelu, ktorý vlastní jeho rodina. Nie, to vôbec neznelo podozrivo, obzvlášť v kontexte samostatne cestujúcej ženy na strednom východe. Mala som to rázne odmietnuť. Neodmietla som a nechala som sa zaviesť do ošarpanejšieho hostelu.

Z jeho strechy sa mi naskytol najkrajší výhľad na Jeruzalem.

Každý chce niečo predať. Úplne každý. Celý mestský labyrint pozostávajúci z úzkych uličiek je jeden veľký trh. Ale rýchlo si zvyknete na zavádzajúce otázky o tom odkiaľ pochádzate alebo ako sa máte.

Nechajte sa pohltiť mestom a nebojte sa stratiť sa. Stojí to za to.

Jeruzalem je rozdelený na štyri štvrte: moslimskú, aramejskú, židovskú a kresťanskú. Aramejská a kresťanská sú prakticky uličky s obchodami a ak poctivo nesledujete značenie, tak ani nezbadáte, že ste prekročili hranicu medzi nimi. Moslimská a židovská štvrť sú značne rozdielne.

IMG_1759.jpg

Z ničoho nič som sa už necítila tak príjemne, keď som bola zrazu jediná žena bez šatky na hlave a ulice sa vyprázdnili. A mierne podráždené pohľady to vôbec nezlepšovali.

Starým mestom som pochodovala asi hodinu, stále obchádzajúc dobre známe turistické miesta, až som napokon v jednej úzkej uličke spozorovala vojakov. Napadlo mi, že bude dobrý nápad ísť ich smerom za bránu pri ktorej stáli. Už som bola jednou nohou na druhej strane, keď ma zastavili a spýtali sa či som turista. Musela som odhaliť moje temné tajomstvo a oni ma zase museli otočiť, pretože som sa zhodou okoloností ocitla na Chrámovej hore práve počas modlidieb, kedy sem bezbožníci ako ja majú prístup zakázaný. Ale… skoro som sa dnu dostala!

Tak som sa vrátila k Leviej bráne, kde som predtým naposledy spozorovala anglicky hovoriacich ľudí a naplánovala novú stratégiu ako dobyť toto mesto. Tentokrát som sa rozhodla, že nebude odveci predsa len nasledovať sporadické značky určujúce smer.

Po prázdnych bočných uličkách som sa opäť dostala do známeho sveta tisícky obchodov a otravných predajcov a nasledujúc značky s nápisom “Western Wall” som sa konečne dostala do jaskynnej pasáže, kde ma preskenovali. V Jeruzaleme nechcete zapípať. Obzvlášť keď sú skenujúci vojaci mega vtipný, snažia sa vás vydesiť a vy rozumiete len náhodným kľúčovým slovám. Mala som menšiu porážku, no o pár chvíľ som oboch učila slovenské frázy, smiali sme sa a nakoniec si zaželali pekný deň.
Počítajúc všetky skenery, ktorými som v Izraeli prešla, som rada, že som si pre zmenu konečne raz spomenula a nechala všetky ostré predmety doma.

IMG_1782.jpg IMG_1786.jpg

Námestie pri Múre nárekov je skutočným turistickým (pútnickým) miestom. Asi som očakávala niečo iné. Neviem… tiché… posvätné.
Bariéra oddeľuje modliacich sa od zvyšku námestia a na rozdiel od časov minulých, muži sa modlia na ľavej a ženy na pravej strane múru, rovnako oddelení prepážkou. Keďže ste na posvätnom mieste, mali by ste mať pokrývku hlavy, no veľa ľudí túto požiadavku odignorovalo. Ale keď si spomeniem na všetky tie selfíčka a bujaré skupinky novozasvätencov, tak sa vlastne ani nečudujem.
Späť som šla cez židovskú štvrť, ktorá bola ešte hrozivejšia než poloprázdna moslimská štvrť predtým. Ortodoxní židia v charakteristickom obleku stojaci na každom rohu, snažiaci sa pomerne agresívne vám vnútiť červené náramky za poplatok.

IMG_1789.jpg

Jeruzalem bol pekný. A ja som si uvedomila ako veľmi mám rada tieto neznáme, cudzie kultúry. Nuž, svet je veľký. Treba začať čím skôr.

Deň 5 – Masada -> Ein Gedi -> Mŕtve more

IMG_1907.jpg

Mŕtve more bolo ako jedna z tých čiernobielych fotografií stojacej vody, kde sotva rozoznať vodu od horizontu. Akurát, že tentokrát to bolo naozaj. Vedela som, že Jordánsko je niekde na druhej strane, nie veľmi ďaleko od miesta kde som stála, no jediné čo som videla bola táto šedá mystická hmla ako zo Silent Hillu.
Dno je ako z kameňa, v skutočnosti je to ale skryštalizovaná soľ. Prvé čo som musela urobiť bolo vodu ochutnať – chcela som vedieť či rozpustená soľ chutí ako doma. Nechutí. Voda bola horká, pálivá a plná síry.
Cítila som ako vo vesmíre. Moje telo nechcelo ostať pod vodou, nohy si pernamentne nachádzali cestu nad hladinu.

DSC_0397.JPG

Ale vráťme sa o kúsok späť. Ráno, po tom ako som dočítala posledné články o bezpečnosti v oblasti Západného brehu, sľúbila som priateľovi, že určite pôjdem po ceste číslo 6, ktorá Západný breh úplne míňa (a fakt som to myslela vážne, ale tak plány sa menia rýchlo). Jeho lokálni kolegovia tiež cestu naprieč West Bankom veľmi neodporúčali. Vyrazila som skoro, pretože som vedela, že to bude najnudnejší deň, čo sa týka šoférovania.

IMG_1822.jpg

GPSky rovnako ako východziu cestu k Mŕtvemu moru pokúkajú cestu 6. Oblasť West Banku je považovaná za “problematickú” (rozumej, sem tam tu niečo vyletí do vzduchu) a GPSka sa ju bude snažiť obísť, pokiaľ je to možné. Po šestke je to k Mŕtvemu moru okolo 200km (3 hodiny). Jazda nie je nič špeciálne, po hodine skončí diaľnica a vy sa ocitnete v prázdnej krajine.

Sotva som stretala nejaké autá, prechádzala som okolo malých miest a dediniek, v každej bola aspoň jedna mešita. To ticho a prádzdnota sa každopádne vôbec nesnažili vyvrátiť akékoľvek pochybnosti o bezpečnosti.

Vstúpila som do skalnatej oblasti, alebo skôr skalnatej púšte. Stále žiadne autá. Občasné značky vás lákajú aby ste zišli z hlavnej cesty a vzali svoju štvorkolku do púšte. Naprieč kopcami sa dá dokonca dostať až na Masadu. Romantické, tak snáď nabudúce.

Keď začnete klesať, uvidíte po prvý krát Mŕtve more. Hladina mora bola v minulosti oveľa vyššie – od roku 1930 klesla o 40 metrov a breh sa momentálne nachádza 429 metrov pod hladinou mora.

Prístup k Mŕtvemu moru z juhu je cez krajinu duchov, je tu sotva nejaká viditeľná flóra, krajinu tvoria kamene a piesok. Napriek tomu, aj toto má svoje čaro. Obzvlášť keď neskôr porozujete rozľahlú krajinu z Masady alebo akéhokoľvek iného kopca nad Mŕtvym morom.

Keď som dorazila na Masadu, mala som pocit, že znovu objavujem civilizáciu. Už som si tak nejak zvykla, že som celú cestu sama, nikde nikoho, sotva niečo vidiac cez hnedý opar prerušený čiernou cestou.

Prekvapivo som zaparkovala v skrytej podzemnej garáži. Na Masadu sa buď môžete odviezť lanovkou alebo si vyšľapať “hadí chodník”, kedy sa vyhnete poplatkom, hoci na druhej strane budete musieť investovať dosť veľa energie do výstupu. V oboch prípadoch odporúčam mať so sebou dostatok vody.
Kúpila som si lístok a vytvorila nový rad na lanovku, nakoľko som bola prvým človekom čakajúcim na ďaľšiu bunku odchádzajúcu o päť minút.

Pokľudné momenty s nádherným výhľadom na plošinu Masady náhle zdevastovala skupina českých turistov (sú všade!), ktorí, zdá sa, vždy prichádzajú ako vlna tsunami, ničiac všetko čo im stojí v ceste. Skupina otravných nevychovaných jedincov, prerážajúcich sa davom, ignorujúcich fakt, že niekoľko ľudí dorazilo pred nimi.
Bolo pomerne náročné zachovať kľud a neprezradiť moju rodovú príbuznosť na ktorú som v daný moment fakt nebola hrdá. No nič, nikto predsa nemôže skaziť moju cestu za duševným obrodením.

IMG_1851.jpg

Výhľad z Masady bol úchvatný – nikdy predtým som nič podobné nevidela. Je to vlastne jeden veľký béžový a nudný kus zeme, no tak rozdielny od prostredia strednej Európy, že už len tým je to jednoducho dychberúce.

Pripravte sa, že tu nejaký čas pobudnete, pretože lokalita je obrovská, a mám na mysli len plošinu, nie okolie kde sú napríklad pozostatky z rímskych táborov.

Mimochodom, Masada bola výsledkom Herodových masívnych expanzných aktivít, podobne ako iné miesta spomínané v tomto článku. Masada bola údajne jednou z posledných rebelských pevností v Judei. V 8. Storočí p.n.l., rímska “Legio X Fretensis” začala vrch obliehať. Légiu tvorilo 8000 vojakov, ktorí na úpätí hory vybudovali osem táborov s opevnením a z hliny a drevených nosníkov masívnu rampu, z ktorej útočili na mesto Masada. Osud Masady bol tým pádom viacmenej spečatený a tak sa obyvatelia rozhodli, že bude lepšie svoje životy si vziať než padnúť do rúk Rimanom a skončiť ponížení v otroctve.

Masada je nevyhnutnou zastávkou ak už sa v tejto krajine nikoho ocitnete. Keďže som cestovala mimo sezónu, nebolo tam mnoho turistov a počasie bolo tiež tak akurát. Som si istá, že v lete to tu musí byť doslova pekelný zážitok.

Ďalšia zastávka, Ein Gedi, bola skutočná oáza východu. Čítala som, že tu majú byť verejné “pláže”, no a keďže proste nemôžete preskočiť plávanie (či skôr vznášanie sa) v Mŕtvom mori, zdalo sa to ako skvelá možnosť. Ničmenej, cesta okolo Ein Gedi bola práve v rekonštrukcii a parkovisko zavreté, tak som sa na chvíľu zasekla na semafóroch usmerňujúcich dopravu a stratila drahocenný čas. Musela som teda park v Ein Gedi vynechať a rýchlo si premyslieť cestu než zapadne slnko. Prešla som zablokovaným úseom a zistila, že som vlastne len pár kilometrov pre hranicou s Westbankom. Hoci mi GPSka navrhla najbližšiu pláž vo Westbanku, tiež nezabudla dodať, že tam radšej chodiť nemám. Zastavila som sa na útese a chvíľu pozorovala ľuďí kúpajúcich sa v zradných vodách Mŕtveho mora a uvažovala, či sa pridám, no myšlienka na to, že ďalšie tri hodiny sedím v aute s hrubou vrstvou soli na tele bola dostatočne odradzujúca. Okrem toho, soľné polia a nevypočítateľné bahno vám ľahko privedú nejaké zranenia, keď vám polmetrová diera vcucne nohu. Tak som sa rozhodla vráitť sa tri kilometre k najbližším kúpeľom, ktoré som minula kúsok pred Ein Gedi. Mala som šťastie, pretože o hodinu zatvárali, a to bol akurát dostatok času na jazdu vláčikom ku pláži, vznášanie sa na hladine, nahádzanie nejakého toho blata na starnúcu pokožku a fotky 🙂

Bola som spokojná, keď som odchádzala. A moja koža bola dokonale hladká. Sedela som na vlečke a užívala si západ slnka nad pohorím na druhej strane.

Viem, že som sľúbila, že konečne raz v živote nebudem sebec a budem si dávať pozor na svoj úbohý život. No tiež som vedela, že som kúsok od prvého security checkpointu a túžila som uzavrieť kruh. Doslova aj metaforicky.

No a možnosť značne si skrátiť cestu bola tiež dosť lákajúca.

Approaching the first security checkpoint

Na prvnom security checkpointe nebol nik, čo znamená, že som hladko prešla. Cesta číslo 90 je najnižšie položenou cestou na svete. Čo sa týka bezpečnosti, vlastne som sa cítila o niečo istejšie než ráno, pretože cesta bola plná izraelských áut, autobusov (z Jeruzalema sem dole chodí priama linka), áut z požičovne a podobne. Takže je zjavne používaná dosť. Ničmenej, na jednej strane cesty je vysoký horský pás a na tej druhej ostnatý plot. Po ceste bolo len pár malých dediniek, tiež obohnaných ostnatým plotom.

Ak plánujete cestu do Izraela a neviete, či je jazda po ceste 90 od Mŕtveho mora cez Westbank bezpečná, tak bezpečná minimálne vyzerá. Značky pred checkpointom vás budú varovať v prípade ak je cesta pre hocjaký dôvod uzavretá. No a nakoľko idete cez dva security checkpointy, jeden na juhu a druhý pre Jeruzalemom, niečo mi hovorí, že by vás vojaci mohli zastaviť ak by sa náhodou na ceste niekto práve odpaloval. Každopádne skontrolovať situáciu v Izraeli pred cestou nie je vôbec hlúpy nápad.

Krajina bola rovnaká ako tá, ktorou som prechádzala ráno, teda skaly, púšť a viac zelene po ceste do vnútrozemia. Keď som ňou prechádzalo, slnko už zapadalo a krajina vyzerala akoby v celej tej svojej béžovosti žiarila. Videla som ťavy, reálne ťavy v ich prirodzenom prostredí (?), kozy skackajúce po skalkách a somáriky. Popri mori sa ťahali obrovské palmové lesy. Nikdy som na jednom mieste nevidela toľko paliem, rovnako veľkých, perfektne usporiadaných v mriežke.

Celá krajina dokonale zodpovedala biblickým obrazom v mojej hlave, a pripomínala minulosť, hoci som bibliu nikdy nečítala.
Okrem toho, táto cesta bola skvelou príležitosťou pozrieť si Jeruzalem aj z druhej (škaredšej) strany.

Napriek napätému vzťahy Izraelu a Palestíny, čas ktorý som strávila v tejto krajine mi priniesol kľud a ja som sa mohla pohnúť ďalej za pokojom, ktorý hľadám.

Deň 5 – Pláž v Herzlyi -> Trh Carmel, Tel Aviv -> Jeruzalem

Posledný deň v Izraeli spočiatku vyzeral ako ten najnudnejší. Ale, mohol by vôbec byť? Deň sme zakončili v Jeruzaleme, kde práve prebiehal hudobný festival a len tesne sme sa vyvliekli zo životného úspechu predstavenia sa v lokálnej televízii.

Myslela som si, že celý deň strávim na pláži a v hotelovom wellnesse. Ale keďže vietor bol neskutočne silný a wellness pomerne strašidelný, rozhodla som sa zájsť do Tel Avivu a navštíviť slávny trh Carmel. Hneď pri trhovisku, na rohu ulíc Kalisher a HaCarmel, je veľké parkovisko. Trh samotný nebol taký veľký aký som si ho predstavovala, a musím povedať, že sa dosť ponášal na naše vietnamské trhoviská. Teda kopec handier, hračiek a zbytočností. Na druhej strane sa tu dal nájsť obrovský výber lokálneho ovocia a zeleniny, korenín a tradičných jedál ako falafel alebo kebab. Ak si teda chcete domov doniesť niečo izraelské, tento trh je pravým miestom, kde to získate.

IMG_1952.jpg

Večer som ešte raz šla do Jeruzalema. Môj priateľ sem prišiel na pracovnú cestu a bola by fakt škoda, keby nevidel nič okrem officu. Načasovanie bolo skvelé!

IMG_1973.jpg IMG_1976.jpg IMG_1992.jpg IMG_1999.jpg IMG_2004.jpg

Nasvietený večerný Jeruzalem bol nádherný. Dorazili sme do centra Mamilla, nechali sme dnu auto a to čo sme videli po vystúpení z výťahu bolo vskutku krásne. Dorazili sme v čase keď sa konal hudobný festival, obišli tri pódiá, jedno v centre starého mesta, pri Chráme svätého hrobu a ďalšie dve pri Jaffskej bráne. Hrala sa lokálna aj populárna hudba (hoci tá arabská, exotickejšia, vždy znie o niečo krajšie).

Dokonca s nami chceli spraviť vstup do lokálnej stanice, ale priateľ to odmietol. Škoda, môj zoznam spontánnych aktivít by bol kompletný 🙂

Zrejme to bolo spôsobené pernamentnou neprítomnosťou môjho pudu sebazáchovy, ale keď som tentokrát šla uličkami s mojim priateľom, nebola to taká zábava. Asi si temné a prázdne priechody neužíval tak ako ja pred tým.

Ničmenej, bolo to skvelé zakončenie nášho/môjho tripu. A nemohla som si želať nič lepšie, než ho zakončiť s ním.

Deň 6

Keď som šla do Izraela, nemala som žiaden konkrétny plán. Ale ako som šoférovala smerom na sever a uvidela prvé ruiny, vedela som, že z tohto výletu dostanem čo najviac. A myslím, že som to splnila. V ceste mi nestálo nič čo by ma zastavilo. Asi takto nejak vyzerá sloboda.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *