Národný park Celestún a sledovanie plameniakov

Do Meridy, hlavného mesta Yucatánu sme sa vydali hlavne kvôli tomu, aby nám slúžila ako základňa pre náš výlet do národného parku Celestún. Nikto z nás nečakal, že v meste bude niekoľko autobusových staníc a nájsť tú správnu, z ktorej by nás autobus zaviezol priamo do národného parku bude poriadna výzva. Na tretí pokus nám to vyšlo a už sme bookovali lístky na bus druhej triedy, na nasledujúci deň o 9:00 ráno.

Po dva a pol hodine v plne klimatizovanom autobuse (zase raz som si búchala do čela ako som si mohla zabudnúť zobrať mikinu), sme vystúpili v mestečku, ktoré zívalo prázdnotou. Obchodníci však nenechali na seba dlho čakať a hneď sa okolo nás zhromaždili…my sme ich ignorovali, až kým sme sa nedostali na pláž. Tu nám típek ponúkol výlet loďou za plameniakmi za takmer 15 eur za osobu, čo nám prišlo viac než dosť. Párik, ktorý sa taktiež zaujímal o danú plavbu hovoril španielsky a tak sme sa s nimi dali do reči, že by sa mohli posnažiť cenu trošku zkresať. Bohužiaľ sa nepodarilo a nakoľko sme boli unavení z cesty, nechcelo sa nám už vymýšlať a šľapať 2 km na začiatok mesta, kde bola taktiež možnosť plavby k plameniakom.

Pridal sa k nám ešte chalanisko z Japonska. Keď sme mu povedali odkiaľ pochádzame natešene odvetili, že bol na Spišskom hrade. Počuť aziata ako sa snaží vysloviť “Spišský castle” je veru zážitok, o to viac stretnúť sa s takým, čo tam bol osobne. Pre osem miestny motorový čln sme vyzerali ako fajn partia, až do momentu, keď típek prihodil medzi sedačky plastovú stoličku, a nanominoval k nám ešte jeden párik.

ZA-SE na nás niekto pekne zarobil !

More malo zvláštnu farbu a bolo podozrivo pokojné. Užívali sme si asi 30 minútovú jazdu popri pobreží, kde prelietavali zväčša pelikány. Mohla by som začať o tom ako národný park Celestún a celá jeho biodiverzita patrí pod Unesco, ale povedzme si, čo už v tejto dobe nepatrí? Aj tak si to časom všetko zničíme…

Ako sme sa dostávali ďalej na rieku, farba sa menila od tmavo modrej až po hnedú, s odleskami červenej. Lemovali ju divné, doslova strašidelné stromy – mangrovníky. Pod označením mangrovník sa skrýva niekoľko druhov stromov, ktoré rastrú na pobreží oceánov – kde sa mieša sladká a slaná voda. Majú naozaj čudné až odstrašujúce tvary, na jednej strane aby sa udržali v bahnitej vode a na strane druhej aby si zabezpečili prístup kyslíka, časť koreňov radstie smerom nahor. Naša loďka nachvíľu odbočila z rieky a plavili sme sa takýmto mangrovníkovým lesom. Bolo to niečo jedinečné, vedela by som si tam predstaviť niekoľko hororových scén, a aj keď voda vyzerala, že je dosť plytká, a miestami aj bola, hrôzostrašná spleť koreňov vzbudzovala dojem, že to je to posledné miesto, kam by som chcela z lode vypadnúť.

Bohužial náš lodný šofér nehovoril moc anglicky a tak zaujímavosti vyprával v španielčine. Naneštastie naši spolucestujúci nenali bohvie aký záujem nám prekladať, a tak sme len čučali po okolí a domýšľali si o čom asi hovorí.

K hejnám plameniakov sme sa priblížli na niekoľko metrov, a ak ste nevideli v plnej akcii plameniaka letieť, o veľa ste prišli. Podľa mňa je to asi jeden z najvtipnejších vtákov. Taká letiaca ružová palica. A ak by neboli ružové, asi by ani neboli pre ľudí také zaujímavé. Plameniaky sa rodia so šedým perím. Záleží od ich potravy, aké budú mať sfarbenie. Od bledunko ružového, cez oranžové, až po výrazne ružové. Ich najčastejšou potravou sú krevety a zelené riasy, ktoré obsahujú betakarotén a kantaxantín – látky ovplyvňujúce pigment.

Čiže, ak sa pred letom dopujete betakaroténom, či už umelým alebo pcháte do seba nadmerné množstvo mrkvy a melónu pozor, aby ste miesto krásneho hnedého opálenia neskončili s ružovou, či oranžovou farbou pokožky…

Hororová cesta späť určite stojí za zmienku. Akože, ak by sme sme neboli lenivý a prešli by sme tie dva kilometre na začiatok mesta, bolo tam odparkovaných oveľa viac lodí, ako na pláži. Stretli sme viaceré, ktoré boli takmer prázdne len s dvomi turistami na palube. Neverím, že by sme na tom prerobili, možno by sme našli dokonca sprievodcu, čo by hovoril po anglicky. Nevadí, to podstatné sme videli. Naša plavba trvala dlhšie, lebo sme sa museli dostať z rieky na more a tu nastal kameň úrazu. Miesto pokojného mora nás čakali vlny, ktoré mali za úlohu odskúšať kvalitu nášho člna. Nazvala by som to 30 minút v pekle. Zakaždým ako sme prešli cez vlnu, náraz spať na hladinu otriasol celou podlahou. V tých momentoch som silno pochybovala, že je taká kvalitná, aby to vydržala. Chudák japonec na plastovej stoličke sa pomaly presúval do zadnej časti. Pri jednom z nárazov sa mu nalomila noha stoličky. Slečna z páriku, ktorý prišiel ako posledný, si s ním vymenila miesto, v nádeji, že pod jej váhou to stolička vydrží… Náš drahý kamarát sa modlil, aby sa celá loď rozpadla 😀 Na minútu sme sa aspoň na tom všetkom smiali, no nevedeli sme sa dočkať pevniny…

Nakoniec sme to všetci aj s člnom prežili, no namiesto poobedného kúpania sme sa len túlali po pláži, kde bolo vyplavené neskutočné množstvo mušlí. Ak by som sa chcela živiť predajom bižutérie vyrobenej z mušlí, začala by som práve tu…

Pošli ďalej

2 comments

    1. Našťastie sa to na tých vlnách dalo vydržať. Vždy si hovorím, že nie všetko musí vyjsť 100%, potom by sme prišli o tie zážitky, čo sa neskôr stávajú vtipnými príhodami

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *